Harry Potter a slzy vtáka fénixa - Kapitola dvanásta: Vysvetlenie

„Raňajky!“ zakričala nejaká čarodejka z kuchyne. Decká sa tam hneď rozbehli. Veď raňajky sú najdôležitejšie jedlo dňa. Schody brali po dvoch. Do kuchyne vbehli ako stádo divokých kentaurov.
„Dobré ráno,“ pozdravila sa im nejaká čarodejnica. Harry spoznal tie ryšavé vlasy. Bola to pani Weasleyová.
„Dobré,“ odzdravili zborovo.
„Volám sa Molly Weasleyová, tak čo už ste hladní?“ spýtala sa ich a skoro sa rozosmiala keď uvidela ich hladné tváre.

V tomto tempe im ubehli jesenné prázdniny. Harry sa znovu „spoznal“ s Weasleyovými ( staršími), Alastorom Moodym. Bolo preňho zaujímavé rozprávať sa s niekým, koho v skutočnosti už poznal. Radoval sa každému okamihu s rodičmi. Tí to ešte vedieť pravdaže nemohli. Boli z nich priatelia a k tomu ešte mal Angelu. Bola jeho anjelom. Strašne sa bál okamihu, v ktorom ju bude musieť opustiť. Vedel, že v jeho prítomnosti je Ron, Hermiona, Ginny a nakoniec celá Dumbledorová armáda. Boli v nej priatelia, ktorí by za Harryho aj obetovali vlastný život...
Priatelia na život a na smrť. Harryho svedomie bolo na bode mrazu. Jeho priatelia oňho musia mať strach. Nevedia, čo sa s ním stalo. Nevedia či žije. Srdce mu praskalo na niekoľko častí.
„Kiežby sme žili všetci spolu..“
„Prečo bože, prečo? Prečo si dovolil, aby na svet vnikol ten diabol Voldemort?“
Na túto otázku sa odpoveď nedozvie. Kdesi v hĺbke jeho srdca však cítil, že to tak má byť. Na svete budú vždy tyrani, ktorým sa nakoniec musí niekto postaviť. Dobro má vždy zvíťaziť. Zlo však nikdy nepominie. Je to niečo, čo má v sebe každý z nás. Je len na nás ako budeme zvádzať boj so sebou samým. Voldemort ten boj prehral...

Dnes bol Harryho deň, keď mal mať hodinu s profesorom Dumbledorom. Bol už večer, keď sa riaditeľ objavil v Harryho izbe. Harry v nej bol s Angelou. Ich spolužiaci boli niekde vonku, kde si užívali prázdniny.
„Dobrý večer vospolok,“ pozdravil sa riaditeľ a zavrel dvere.
„Dobrý večer pán riaditeľ,“ odzdravili.
„Tak Harry, mám na dnes trošku iný plán. Dnes sa nebudeme učiť,“
„Práve som vám to chcel navrhnúť, pán profesor. Trápia ma veci, ktoré už ďalej nemôžem držať v sebe. Musia sa riešiť,“
„Osobné problémy, je tak?“ spýtal sa riaditeľ Harryho a hodil po Angele pohľadom, ktorým jej naznačoval, že tento rozhovor má prebehnúť vo dvojici. Angela sa už postavila a mierila k dverám.
„Angela, môžeš zostať prosím? Potrebujem aby si to chápala najmä ty...“
Angela zastavila s rukou na kľučke a s úsmevom sa otočila a rozbehla sa k Harrymu.
„Si si istý, že chceš aby to slečna Dattová počula Harry?“ spýtal sa riaditeľ Harryho. Poznal však už jeho odpoveď. A chápal ho.
„Pred Angelou už ďalej nechcem nič skrývať,“ odpovedal Harry a sklopil pohľad do zeme.
„V poriadku, tak hádam, že by si mal povedať slečne Dattovej o sebe to pravé orechové,“
Harry sa počas rozprávania nepozrel Angele do tvári. Hanbil sa za to, že jej to musel povedať až tak neskoro. Hovoril o všetkom. O svojom mene, o rodičoch, ktorých nikdy nemal a o Voldemortovi. Angela sa miestami tvárili neveriacky.(no miestami ani tak nie, skôr vždy :D) Harry jej povedal dokonca aj o proroctve. Nezabudol na svojich priateľov, na svoj príbuzných. Keď dohovoril, nastalo v izbe ticho. Konečne sa pozrel do tváričky jej milovanej a zistil, že plače. Neboli to však slzy hnevu, boli to slzy smútku, strachu.
„A teraz sa musím vrátiť. Nemôžem ich nechať v tom samých. Chápeš?“ spýtal sa jej Harry.
„Harry...“ nedohovorila. Hlas sa jej zlomil. Slnko už vysielalo svoje posledné lúče na zem. Keď bolo dlhšiu dobu ticho, ozval sa Dumbledore.
„Harry, už viem ako je možné, že si sa dostal k nám, do našej doby. Spomínam, že si mi hovoril, že si bol so mnou a chceli ste sa premiestniť. Podľa mňa som s tebou prešiel dosť veľkú diaľku na to, aby ťa nechránila matkina krv. Bola to moja chyba. Myslím si, že sa Voldemort dozvedel o tom, že pre teba prídem. Neviem ako, ale je to asi tak. Prečítal som toľko kníh za posledný čas, že by si tomu neveril. Bádal som po všetkých knižniciach v Európe. Nenašiel som žiadne rozumné kúzlo, ktoré ťa tu dostalo. Narazil som naň až v Tureckom meste Istanbul. Je tam staršia knižnica než väčšina európskych. Myslím si, že pri Voldemortovom vzdelávaní po svete, mu padlo to kúzlo do oka. Je to staré elfské kúzlo. Nie je mi jasné, ako ho mohol Voldemort použiť, pretože Elfský národ je národ čistoty, odvahy a hrdosti. Tí by mu určite nepomohli..“ odmlčal sa na chvíľku Dumbledore. Angela už neplakala, len sa pozerala na Harryho pevným pohľadom. Harry sa na Angelu tiež pozrel. Vedel, že sa naňho nezlostí.
„Harry nechcem aby si ma opustil. Neprežila by som to..“ povedala Angela a opäť jej do očí vhŕkli slzy. Harry ju objal a pošepkal jej do uška povzbudivé slová.
„To bude dobré, všetko sa to vyrieši,“
„Pokračujte prosím pán profesor. Myslím, že nie je podstatné, ako je možné, že Voldemort dokázal použiť elfké kúzlo. Teraz nie...“
„Máš pravdu. Podstatné je, že je šanca ťa vrátiť do tvojho času.,“
„Ako?“
„Ja neovládam elfské kúzla Harry, takže ťa nemôžem začarovať rovnakým spôsobom...“
„Tak potom ako?“
„Myslím, že Félix ti pomôže.“
„Ako by mohol Félix pomôcť?“
„Félix je bájna mýtická bytosť. Dokáže uzdravovať, niesť ťažké bremená a v neposlednom rade sa vie pohybovať v čase...“
„Čo?“ spýtal sa neveriacky Harry. Angela mu ešte vždy plakala na hrudi.
„Áno Harry, počul si dobre. Tento dar mu dali samotný Elfovia. Je takmer nesmrteľný, dokáže sa oživiť. Popiera základy reálneho sveta. Počul som iba o jednom čarodejníkovi, ktorý sa s ním dokázal preniesť do svojho času, iné prípady nie sú známe...“
„Kto to bol pán profesor?“
„Richard Chrabromil,“
„Mohla ma to napadnúť,“ povedal Harry. Do smiechu mu však nebolo. Trpel spolu rovnakou bolesťou ako Angela.
„Myslíte, že by som to dokázal aj ja?“
„Myslím si, že keby to mal niekto dokázať okrem Chrabromila tak si to ty Harry,“
„Kedy by sa to dalo zrealizovať pán profesor?“ spýtal sa ho Harry.
„S Félixom čakáme len na teba Harry. Je to na tebe ako sa rozhodneš,“ povedal riaditeľ. Angela sa po dlhom čase odpútala od Harryho a s červenými očami od sĺz sa spýtala riaditeľa.
„Pán profesor, prosím nemohla by som ísť s Harrym. Bez neho môj život nemá zmysel.“
„Nie Angela. To nemôžeš, je to nebezpečné a nedovolím, aby si opustila svoju rodinu. Viem aké to je, keď žiješ bez nej...“
„Harry ja som sa už rozhodla, bez teba by som žiť nemohla. Nechápeš ma?“ spýtala sa ho teraz Angela.
„Chápem, aj môj život bez teba by nemal zmysel, ale...“
„Pán profesor je to možné?“ prerušila ho Angela. Stačila jej jeho odpoveď.
„Slečna Dattová, je to možné, ale môže to byť nebezpečné,“ povedal jej riaditeľ. Jeho modré oči však žiarili šťastím.
„Pôjdem,“
„Nie nemôžeš Angela, nepočula si? Je to nebezpečné...“ povedal Harry, ale Dumbledore sa naň len usmial.
„Vaša láska vás ochráni Harry, jeden bez druhého by ste boli ako človek bez duše. Ver mi, viem aké to je...“ povedal mu riaditeľ.
„Počuješ Harry? Ja chcem byť jedine s tebou a keďže ty nemôžeš ostať tu, tak ja idem s tebou,“ dohovorila Angela.
„Harry, keď budete s Angelou pripravení, tak mi dajte vedieť.,“ prerušil ticho riaditeľ.
„Ďakujem dáme vám vedieť. Pán profesor myslíte si, že by som sa mohol stretnúť s profesorkou McGonagallovou? “ spýtal sa Harry.
„Myslím si, že to bude možné, chceš sa s profesorkou stretnúť ešte dnes?“
„Myslím, že by stačilo aj zajtra ráno, mám niečo čo by som s ňou mohol prebrať,“
Angela sa na Harryho pozrela so záujmom. Nie žeby to bolo niečo výnimočné, veď je do Harryho zamilovaná ako malé dieťa. Už ju to ani neprekvapovalo, s čím novým prišiel Harry. Vedela, že na to má dobrý dôvod. Verila mu...
„Tak dobre, ja už asi pôjdem. Tak sa tu majte pekne a užívajte si to tu, kým môžete,“ šibol po nich beťárskym očkom.
„Do skorého videnia,“
„Dovidenia,“ odpovedali mu a riaditeľ zmizol za dvermi nevedno kam...